23.

Valerie opúšťala jediné miesto, ktorému hovorila domov so slzami v očiach a smútkom v každom úde jej tela, sklamaná a zronená sama zo seba a zo svojej neochvejnej túžby ochraňovať a byť ochraňovaná Nathanom. Kráčala z kroka na krok, pomalšie ako obvykle a kamienky na zemi vnímala len rozmazane cez slzami zarosené, vlhké oči. Krajina okolo nej sa hmýrila farbami jesene a kŕdle vtákov sa združovali na dlhú cestu do teplých krajín. Iba ona mŕtvo kráčala zmrákajúcou sa krajinou oproti čomusi, čo nazývala ničotou a prázdnom. Zrazu jediným človekom, ktorého mala, bol mladý vojak, syn armádneho generála Nemecka- Nathana Richtera, jej jedinú oporu a lásku. Držala ho za ruku, ktorú jej akoby len pred chvíľou nevládal podať, keď mu ju zvierala nekonečná bolesť trieštivej zlomeniny. Pomaly sa strácali v tmavom lese. Valerie sa poslednýkrát obzrela za seba, kde videla už len malú časť jej „domova“. Nathan zvyšoval tempo a takmer za ním nestíhala. Chcel sa čo najskôr ukryť od všetkých ľudí, ktorí mu neprávom ublížili. Valerine útle nôžky hádavo stúpali do vlhkých čerstvo opadnutých listov a ostražito sa vyhýbala konárom a kríčkom, aby sa neoškrela.

Nathanovou hlavou blúdilo čoraz viac otázok bez odpovedí a jedinú istotu, ktorú mal, držal pevne zovretú v pravej ruke. Dával si na ňu pozor, ako na princeznú, no chcel sa čo najskôr dostať preč od Angličanov, od jeho nepriateľov v uniformách. Za pochodu premýšľal, ako sa dostať preč od nich, aj od nemeckých vojakov. Nenazýval ich svojimi krajanmi, lebo nechcel patriť do krajiny, ktorá pustoší celú Britániu. Hrdo so vztýčenou hlavou rýchlou chôdzou nasledoval svoju intuíciu. Prešli neveľkým lesom a dostali sa k parkovisku pred nemocnicou. Do očí mu udrel veľký Hummer priamo pred ním. Pustil Valerinu ruku a rozbehol sa k autu. Malo rozbité pravé zadné okno, no inak sa zdalo byť v poriadku. Nastúpili rozbitým oknom dnu, Nathan stlačil automatické riadenie, na GPS udal súradnice letiska a už len obaja čakali, kým ich inteligentný motorový voz privezie až k nimi zadanému miestu.

Valerie ostala šokovaná z Nathanovej zručnosti naštartovať auto bez kľúčika v zapaľovaní, no ani nepípla. V pravej ruke stískala päť pokrčených sto librových bankoviek, ktoré im obom mali zabezpečiť pokojný prevoz mimo Británie. Sedela pripásaná v mohutnom sedadle a sledovala Nathanovu nehybnú tvár. Zjavne nad niečím premýšľal. Chytila ho za ruku a jemne ho po nej pohladila. Preľakol sa a myklo ním, no keď si uvedomil, že žiadna z jeho myšlienok nie je reálna, položil mohutnú dlaň na Valerinu útlu a zadíval sa jej do očí. Autopilot ich stokilometrovou rýchlosťou za hodinu, viezol prázdnou krajinou a namiesto toho, aby si všímali zdemolovaný a spustošený kraj spamätávajúci sa z vojny, si všímali iba identický lesk v očiach jeden druhého a bez slova si vychutnávali plnohodnotné pokojné a tak veľavravné ticho. Zrazu sa z nich vytratila pochybnosť a zmätenosť. Zrazu dokázali žiť len z pohľadu toho druhého. Avšak bohužiaľ, iba na pár okamžikov. Ani sa nenazdali a auto stálo zaparkované na priestrannom parkovisku pred obrovskou halou letiska, v ktorej sa to ľuďmi hemžilo ako mravcami v mravenisku. Vošli dnu bez vedomia, čo ich čaká. Podišli ku kase, kde sa predávajú letenky.

„Nejaký last minute?“ opýtal sa jednoducho Nathan.

„Bohužiaľ, všetky sa už predali,“ žena za kasou mykla plecami, no nevyzerala, že by ju to nejako obzvlášť trápilo.

„Tak nejaký najbližší let?“ reagoval.

„Najbližšie lietadlo letí o 14:00.“

„Kam?“

„Je to linka Dublin- Madrid.“

Nathan bez ďalších otázok zarezervoval dve letenky. Obaja boli odhodlaní začať niekde inde, s čistým kontom.

Lietadlo stihli a na podiv obaja bez problémov prešli pasovou kontrolou, čo sa im zdalo nanajvýš neprirodzené. Videli jeho národnosť v pase a neurobili s ním nič. Nezabili ho, ani nijak nepotrestali. Nathan v tom ale šípil čosi horšie, ako nejaký trest.

Sedeli v lietadle držiac sa za ruku. Sledovali krajinu z čoraz väčšej výšky a vychutnávali si tie momenty, keď žili len jeden pre druhého a keď jediný pohľad do očí toho druhého bol neopísateľným potešením a darom.  

Let netrval dlho, no obom im to pripadalo ako večnosť. Neprosili sa o jedlo či o pitie, nezháňali pozornosť letušiek, sedeli vedľa seba a držali sa za ruky s pocitom, akoby sa držali posledný krát. Vo Valerinej hlave neexistoval pokoj. Zaujímalo ju, čo ich oboch v najjužnejšej časti Európy čaká. Vedela že Španielsko si drží svoju neutrálnosť, no nevedela nakoľko neutrálne je. Dúfala snáď v lepší začiatok, možno v nový život. Myšlienkam o Suzie sa vyhýbala. Sila jej podvedomia jej umožňovala odísť v myšlienkach od Suzie. Držala Nathana pevne za ruku a on ju samovoľne obdaril bozkom. Snáď jej ním chcel dodať odvahu, alebo silu, či smelosť, no ona mu bozk vďačne opätovala a jej pocity boli v okamihu ružovejšie.

Nathan to však ružovo nevidel. Dokázal si predstaviť, že by ho jeho otec dal hľadať. Nerozumel tomu jednoduchému prechodu cez pasovú kontrolu a nechcelo sa mu veriť, že by sa cez britskú ochranku dostal len tak, bez väčšieho preverovania. Nepripadala mu normálna emigrácia nepriateľa britskou leteckou spoločnosťou. V mysli mu vybehla aj myšlienka, že aj keď videli Nathanov pas, akoby ho „prehliadli“. Napadlo ho, že možno aj tí britskí vojaci predsa len videli slabosť v jeho očiach a nechuť ďalej bojovať. Dá sa Nathan nazvať dezertérom? Môže ho vlastný národ odsúdiť za vlastizradu?

Pri výstupe z lietadla boli obaja veľmi ostražití a pozorní. Nathan očakával, že sa na neho vrhne desiatka mužov a zabijú ho a Valerie sa modlila, aby všetko prebehlo v poriadku. Čo najrýchlejším krokom sa vzďaľovali od lietadla pohľadom pri zemi. Vošli do budovy na ďalšiu kontrolu a už verili, že nič sa nemôže skomplikovať. Španielsko ako neutrálna krajina bola pre nich jednoznačne bezpečným útočiskom. Nikto sa nepozastavoval nad ich národnosťami, každý ich vítal s úsmevom a priateľským pohľadom. Obom im to bolo cudzie. Ani jeden z nich si už nespomínal na priateľské pohľady a prívetivé úsmevy od úplne cudzích ľudí, no na dobré sa ľahko zvyká. Ruka v ruke oproti novému životu kráčali von z haly, kde stál rad taxíkov. Prísť do Madridu, z ktorého Nathan poznal iba futbalový klub Real Madrid, bolo nepríjemné.

„Teraz kam?“ vybuchol od smiechu Nathan.

„No spýtame sa taxikára, či nevie náhodou o nejakom priváte, čo povieš?“ smelo vykročila k taxíku.

Nathan krútil hlavou nad Valeriným bláznivým nápadom, no nasledoval ju.

„Dobrý deň, sme prvý krát v Madride a chceli sme sa poinformovať o nejakom lacnom priváte, nepoznáte tu niečo?“

Taxikár ju ale sklamal. Prešla tak ešte pár taxíkov, až predposledný v dlhom rade mal znalého šoféra.

„My ponúkame privát, no v odľahlejšej časti mesta,“ ponúkol a už aj odomykal dvere pre dvoch cudzincov.

Nastúpili a nechali sa odviezť do nového príbytku plní očakávaní a napätia, čo sa bude ďalej diať. O takmer hodinu vystúpili v na prvý pohľad biednej štvrti, kde sa mal nachádzať aj ich privát. Bolo im jedno kde, záležalo im na tom, aby mali dosť peňazí tu pár dní pobudnúť, kým si nenájdu hoci aj slabo platenú prácu. Byt sa im však od začiatku pozdával. Ľudia žili skromne, no nie hlučne. Izba nebola nijaký luxus, no tešili sa, že budú mať niečo spoločné. V okamihu sa do svojho nového bývania zamilovali a vopred zaplatili za celý mesiac. Na jedlo im nezostala ani jedna stovka, no podstatné pre nich bolo, že mohli byť v kľude a pokoji spolu.

Nathan v odhodlaní okamžite vyšiel do ulíc hľadať si nejakú brigádu. Nechcel zabiť ani jednu minútu. Valerie však sedela na posteli a len premýšľala. Odignorovala aj Nathanov odchod. Kašľala aj na všetko, čo sa v jej okolí dialo. Tak ako ju len včera trápila vojna, ju teraz trápi prežitie. Nedokázala sa odpútať, aj keď si pred tým myslela, že to vie. Hľadala v nezmyselných domnienkach odrazové mostíky pre nový začiatok, no nedokázala prestať myslieť na rozdielnosť a inakosť jej a temperamentného španielskeho národu. Obávala sa jazykových bariér a znehodnocovala samú seba, aj keď perfektne ovládala opateru o deti. Pokojne by mohla ísť pracovať ako opatrovateľka nejakému bohatému dieťaťu akým bola aj Suzie, no neverila si. Nevytiahla z bytu ani päty.

Nathan sa vrátil domov sklamaný a unavený až v noci. Valerie na neho čakala s prianím, aké doteraz nemala príležitosť vysloviť. Nechápala samú seba. Možno tým chcela zabudnúť, odreagovať sa, alebo čokoľvek iné, no nesmelo naznačila svoju požiadavku na Nathana, aby v prvú noc ich spoločného bývania, mohla byť jeho.

22.

Valerie si vôbec neuvedomovala, že spala. Všetko jej pripadalo tak živé a skutočné, že pohľad do Nathanových očí jej pripomínal skôr nebo, ako realitu. Stále ustráchaná a zmätená sa na neho usmiala.

V zápätí však všetko pominulo. Stála pred ňou obrovská bariéra postavená z ľudí, názorov a dvoch rôznych krajín. Čo potom, keď sa postaví na nohy? Znova odíde, alebo sa bude do konca života schovávať v dome? Uvedomila si to aj Valerie, že Nathan z kraja musí odísť. Nie kvôli ostatným, ale najmä kvôli sebe. Obdivovala ho za jeho statočnosť a odvahu postaviť sa ľuďom iba kvôli nej, no odmietala sa obávať o jeho zdravie aj naďalej. Veľmi dobre už dopredu vedela, čo bude robiť. Ťažkou témou zatiaľ nechcela Nathana otravovať, no v hlave spriadala plán, ako ho prinútiť, aby ju vzal so sebou. Uvedomovala si, že stojí proti rovnako tvrdohlavej osobe, ako je ona sama a preto si v hlave pripravila viac argumentov na obhajobu jej rozhodnutia odísť z krajiny s ním. Avšak, keď sa na neho pozrela, verila si čím ďalej, tým menej. Pozeral sa na ňu pohľadom, ktorým jej jasne naznačoval jeho náklonnosť a potrebu ochraňovať ju. Cez jeho prísne oči sa ťažko sústreďovala na opakovanie argumentov „prečo odísť“. Čím dlhšie na ňu pozeral, tým menej si verila. No v ten deň už s tou témou nezačala. Bála sa, že by ju odmietol tak, ako naposledy. To by ťažko znášalo aj to jej malicherné, drobné sebavedomie. Otrasená preto ležala stále na posteli a jediné čo si potichu užívala, boli pohľady jej najmilšieho, ktorými jej vysielal nekonečnú energiu a lásku. Boli len nepatrný kúsok od seba, no paradoxne ani jeden nevládal vstať a podísť k tomu druhému. Valerina obnovená zlomenina rebra ju trápila viac ako v čase, keď ho mala zlomené prvýkrát  a Nathanov zaplnený diagnostický formulár im neumožňovali tesný fyzický kontakt a široká polička, na ktorej boli nemocničné pomôcky tomu vôbec nepomáhala.

„Ľúbim ťa,“ podvečer prelomil ticho Nathan. Valerie deprimovaná a milo prekvapená neváhala, a hneď mu pohotovo odpovedala vetou s rovnakým významom. Načiahla ruku k jeho posteli a dúfala, že keď on natiahne tú svoju, budú sa môcť aspoň chytiť. Nathanova rozšírená zlomenina ľavej ruky im to však nedovolila. Ruka jej sklamane ovisla z postele a opäť ju ovládli pochmúrne myšlienky. Mrzel ju Nathanov stav, obviňovala sa, že svojou nezodpovednosťou ho priviedla k tomu stavu, no na druhej strane bola vďačná, že jej táto udalosť vrátila Nathana. Nepriala si nič iné, iba byť s ním. Hlúpy zamilovaný rozum konal skôr, ako myslel. Chcela skončiť svoje trápenie, chcela prestať myslieť na to, že ju Nathan opustil. Pustila sa do rozbúreného davu hlupákov, ktorí takmer pripravili o život ju aj jej lásku, avšak bez toho, aby si uvedomila, že on ju tam nenechá zomrieť. Riskovala jeho život, len aby mohla byť s ním, no necítila sa ako sebec. Prečo? Veď zamilovaní ľudia sú predsa tými najväčšími sebcami. Vravia ako veľa by urobili pre toho druhého, no aj keď už urobia niečo, čo poteší toho druhého, vždy to robia najmä pre seba. Obeť nemožno nazývať obeťou, kým z nej ťažia obaja. Obeta je dômyselne premyslené slovo s hlbokým významom, ktorého odkaz pochopí len málokto. Valerie sa zamýšľa, no nepremýšľa. Skúša hľadať príčiny jej konania, no popletená dievčenská hlava iba tápa v prázdne nepochopenia.

Nathanovi sa pri pomyslení na osobu ležiacu vedľa neho hrnuli slzy do očí. Nespoznával svoje správanie a v telesnej schránke silného muža sa schovával ako slimák v ulite sám pred sebou a pred nepriaznivou realitou prebiehajúcej vojny. Zakaždým, keď čo i len na sekundu zahliadli jeho oči Valerie, ovládol ho zvláštny pocit smútku a beznádeje. Nedokázal žiť bez nej, no nemohol žiť s ňou. Nemohol napochodovať do sídla jeho otca a nemohol ju predstaviť rodine, nemohol sa s ňou ukázať ani pred akýmkoľvek vojakom jeho národnosti.  Nezáležalo mu ani na sebe tak veľmi ako na nej. Chcel s ňou ostať, no nevedel ako. Hlavou mu prebiehali desiatky nezmyselných plánov, ako ju dostať do svojej rodnej krajiny, no kým vojna neskončí, nikdy nebude úplne v bezpečí.

„Ako sa cítiš?“ opýtala sa v pekné slnečné augustové ráno Suzie svojej Valerie.

„Ako keby ma prešiel kombajn,“ s úškrnom jej odpovedala a rukou ju pritisla k sebe. Dievčatko ju vrúcne objalo a posmelilo v liečbe bozkom na líce.

„Valerie, ja som chcela prísť k vám, ale otec...“

„Pst maličká,“ prerušila ju Valerie a ostražito nakukla na chodbu, aby sa uistila, že ju nikto nepočul.

„Nič sa nestalo, nelám si s tým hlavu, podstatné je, že sme teraz tu a že sme v poriadku,“ utľapkávala Valerie. Suzie aj napriek jej inteligencií ešte nedokázala pochopiť rozhodnutia jej otca. Ani Valerie sa celkom nestotožnila s jeho rozhodnutím nechať ich napospas noci a neošetrených na dvore, no chápala, že to urobil kvôli zachovaniu dobrého mena. Dokázala si predstaviť, ako veľa obetoval kvôli vojne a keď našiel svoju dcéru, nechcel pútať zbytočnú pozornosť. Dnu ich taktiež priniesli rehoľné sestry. Pán Valsinar si nedovolil riskovať svoju povesť a nepomohol im. A ani teraz, keď už druhý deň ležia v posteli, ho ešte nevideli. Očividne sa stretom s nimi vyhýba, pretože obaja tušia, že predmetom jeho návštevy by bol vážny rozhovor o ich odchode, pretože si zjavne znepokojený, neprial ich nebezpečnú prítomnosť. Ak ich ktokoľvek uvidí, spustí nekonečnú spŕšku urážok a pravdepodobne aj útokov na dom, či na jeho obyvateľov. Obom pomaly začalo dochádzať, že ani Valerie po jej bezhlavom útoku na spoluobčanov nie je v dome vítaná.

Po čase sa stav Valerie začal rapídne zlepšovať. Nathan pomaly zabúdal na zlomeniny a čím boli ďalej od bolestí a chorôb, tým bližšie boli k odchodu. Zatiaľ čo Valerie vymýšľala spôsoby, ako sa pripojiť k Nathanovi, pán Valsinar mal vo veci už dávno jasno. V dome viac nechcel ani ju. Keď sa to dozvedela Suzie, dlho s otcom nehovorila a izolovala sa aj od ostatných kamarátov a rehoľných sestier. Potrebovala len mať istotu, že Valerie pri nej ostane navždy. So slzami v očiach jej však každý večer naznačovala viac a viac nevyhnutnosť jej odchodu z domu. Drobné dievčatko, ktoré všetky najhoršie okamžiky jej života prežilo práve s Valerie, má byť zrazu od nej nekonečne ďaleko. Valerie však nemohla inak. Dni prebiehali až priveľmi rýchlo, aby si uvedomovala jej pomalé odchádzanie a odcudzenie. Rehoľné sestry, na základe rozkazov pána Valsinara, eliminovali návštevu ich izby a boli čím ďalej, tým viac sami. Spočiatku si súkromie vychutnávali, no keď ich prestala navštevovať Suzie, obaja posmutneli. Nenudili sa, pretože stále mali o čom hovoriť, no samota im neprospievala. Valerie už bola schopná sa postarať o Nathana sama a to bolo dôvodom, prečo k nim už takmer nikto nechodil. Stali sa cudzincami vo vlastnom dome. Rehoľné sestry s nimi prehadzovali čoraz menej slov. Posledné dni im už nosili jedlo bez priania dobrej chuti.

Nathan to prežíval ešte horšie ako Valerie, pretože on bol naozajstným cudzincom a príčinou všetkého zlého. Často po nociach plakával pod paplónom aby ho Valerie nemohla započuť. Čím ďalej, tým viac sa tešil, kedy bude môcť odísť po svojich z tohto väzenia, v podobe luxusného majestátneho domu. Nech ho Valerie upokojovala akokoľvek, nedokázal sa odpútať od pocitu cudzinca a nepriateľa. Dochádzalo mu, že s Valerie bude šťastný len ďaleko odtiaľto a rovnako ďaleko aj od jeho krajiny a čím viac plynul čas, tým viac plánov sa mu rodilo v hlave, ako odísť so svojou láskou a začať nový život. Inde. Preč od vojny a od všetkého, čo ju pripomínalo. Bol si vedomý toho, že to bude mať možno až katastrofálny dopad na Valerinu psychiku, no nemohol sa prizerať na jej čím ďalej, tým smutnejšiu tvár, iba preto, že kedysi jej priatelia sú jej teraz neznámymi. Nathan už počítal dni do jeho vyzdravenia, aby sa mohol zodpovedne postarať o jeho milovanú Valerie.

„Je načase si pohovoriť,“ začal hneď zostra pán Valsinar ráno presne 4.10. Valerie sa do očí tlačili slzy, pretože veľmi dobre vedela, čo bude nasledovať. Je to sotva pár dní, čo sa Nathan vyzdravel. Od osudného incidentu sú to dva mesiace a Nathanove bolesti ani teraz nie sú stopercentne zahojené.

„Na základe udalostí, ktoré sa tu udiali, by bolo veľmi nebezpečné, keby ste sa obaja naďalej zdržiavali v dome. Myslím, že najlepšie bude, ak nebudete ohrozovať ani dom, ani obyvateľov v ňom a dobrovoľne odídete,“ prísne a bez akýchkoľvek emócii povedal Suzin otec. Valerie sa neovládla a hasne vzlykla. V Nathanovi vrelo. Podišiel k Valerie a objal ju najsilnejšie ako dokázal, aby zakryl svoju nervozitu. Suzin otec bez slova opustil izbu a oni obaja ešte v tú hodinu opustili dom zadným vchodom. Bez rozlúčky so Suzie a ostatnými. Vzali si so sebou všetky veci a obaja so značnými emóciami opúšťali ich, doteraz, jediné útočisko. Valerie s plačom a Nathan s nervozitou v celom tele, no obaja odhodlaný na dlhú cestu nevedno kam.

21.

Ráno bolo všetko iné ako predtým. Vstali spolu do sychravého rána na hlasný krik pred domom. Obaja vedeli, že Nathanova identita neostane dlho utajená, no neočakávali, že blázniví, zmyslov zbavení ľudia napochodujú pred dom hneď v nasledujúce ráno. Ak sa mali vyhnúť konfliktom, tak Nathan musel okamžite odísť preč z domu. Strachom a nenávisťou ovládaní ľudia, by urobili pre záchranu svojich životov všetko. Nathan si v rýchlosti nahádzal veci do ruksaka a rýchlou chôdzou schádzal schodmi dolu. Valerie rozhodnutá urobiť všetko preto, aby Nathan nikam neodišiel, nasledovala jeho rýchle kroky až k zadným dverám, cez ktoré sa zatiaľ žiadny rozzúrený človek nepredieral dnu. Suzie s otcom pochopili situáciu a Nathanovi na jeho rozhodnutie odísť, iba prikývli hlavou. Valerie ho s hlasným plačom presviedčala, aby nikam nešiel. Márne. Bol rozhodnutý urobiť všetko preto, aby ochránil ju, aj samého seba. Podišiel k nej a ostatní pochopili, že majú odísť. V predsieni zadného vchodu ostali sami. Valerie stíchla a zadívala sa Nathanovi do smutnej plačlivej tváre.

„Neodíď odo mňa, prosím,“ prosila ho a tvár jej znova pokropili slzy.

„Nezvládnem to bez teba,“ povedal jej Nathan a vložil tvár do jej hustých vlasov. Zaplakal. Prvý krát veľký silný muž zaplakal od zúfalstva a smútku.

„Vezmi ma zo sebou Nathan,“ navrhla mu stále uplakaná.

„Nemôžem Valerie. Ľúbim ťa. Nesmieš byť v nebezpečí. Potrebujem sa dostať niekam, kde budú naši vojaci. Pôjdem domov a budem v bezpečí, ale ty nie,“ stále s nárekom v hlase jej objasňoval situáciu. Ibaže ona sa nedala odbiť.

„Počkaj Nathan, iba chvíľku,“ najrýchlejšie ako vedela utekala do izby zabaliť pár vecí na cestu. Vrátila sa k dverám, no Nathan tam nebol. Odišiel. Odišiel bez rozlúčky. Odišiel sám. Zhodila tašku, ktorú držala a vybehla vonku. Šialení ľudia vykrikovali a besneli po cudzincovi v dome, no Nathana nevidela. Vyšla pár metrov za dom a obzerala sa do diaľky, no Nathan nikde nebol. Plakala a hlasno nariekala skľúčená, opustená, celkom maličká na chodníku za domom. Dookola si prehrávajúc jeden jediný bozk, ktorý od neho dostala, vstala a vybehla oproti besným bláznom jej národnosti, nahlas vykrikujúcim: „Hovädo zabijeme ťa.“ Rozzúrená a smutná vbehla do davu mlátiac, búchajúc do každého, kto jej prišiel pod ruku. Bila a udierala každého hlupáka, ktorému kedysi vravela spoluobčan, dokým vládala. Žiadna akcia však neostane bez reakcie. Všetci tí nahnevaní ľudia sa pustili do drobného chudého dievčaťa, ktoré bolo rozhodnuté urobiť čokoľvek, aby sa pomstilo za stratu milovanej osoby.

Videl to a nemohol ostať stáť schovaný za rohom. Riskujúc vlastný život rozbehol sa do davu ľudí, ktorí si priali jeho smrť, nájsť mladú dobitú Valerie. Ležala tam, zo zavretými očami. Po lícach jej stekali kvapky krvi z rán na hlave a rukami si zvierala miesto, kedysi zlomeného rebra. Tlak ľudí bol však priveľký a cestu k nej mu zmarili ľudia túžiaci po smrti nepriateľa. Predstavoval si smrť takto jednoducho? Ležal len niekoľko metrov od nej, no nedokázal pomôcť ani sebe. Muži ho mlátili, kopali do neho a ženy stáli okolo a povzbudzovali ich hlasnými výkrikmi. Už nebol pri vedomí. Príliš mnoho nôh do neho koplo a príliš veľa rúk si odrelo hánky na jeho tvári.

Velerie o vedomie prišla iba na pár minút, no keď precitla a uvedomila si, že pozornosť ľudí nepatrí jej, ale človeku ležiacemu opodiaľ, celá dolámaná a značne ubolená z množstva úderov, vstala, alebo lepšie povedané, pokúsila sa o to a odplazila sa k jej najdrahšiemu. Ľudia od neho už odchádzali v domnienke, že po takom množstve utŕžených úderov, to nemohol prežiť. Zopár žien ešte ostalo pozorovať situáciu, aby sa uistili, že nežije, no po desiatich minútach Valerinho márneho pokusu ho oživiť, už aj posledné zbytky tyranov odišli po svojom. Nevedela ho priviezť späť. Niekoľko krát zopakovala resuscitáciu, no nereagoval. Dýchal tak pomaly, že jej pripadalo akoby nevydychoval, iba zo seba vytláčal posledné zbytky čohosi mŕtveho, studeného ako ľad. Tvár celú od krvi mu utierala vreckovkou a stále dookola sa pokúšala priviezť ho k životu. Suzie s pánom Valsinarom stáli vo dverách, no nepomohli. Suzie sa trhala, aby mohla pomôcť, no zdravá ruka jej otca, ju za žiadnu cenu nechcela pustiť. Prísnym pohľadom si premeriaval okolie, no aj keď naokolo už nikto nebol, neprišiel im obom na pomoc. Valerie teda naučená z ošetrovne, prekonala samú seba a hranice svojej únosnosti a ťažkého, mohutného chlapa oblapila okolo pása a odplazila sa s ním k len pár metrov vzdialenému domu. Nevládala a kŕčovitá bolesť v hrudi jej bránila zhlboka sa nadýchnuť. Sedela na schodoch za bránou. Už v bezpečí. Položila si Nathanovu hlavu na kolená a ticho plakala.

„Nemôžeš ma opustiť, bez teba to nezvládnem,“ zopakovala mu slová, ktoré jej povedal predtým, ako odišiel z domu. Ískala mu vo vlasoch a každú boľavú časť jeho hlavy obdarila bozkom. Objímala ho a chránila, aj keď vedela, že ochránil on ju. Neustále sa mu prihovárala a nedočkavo očakávala ďalší mŕtvy výdych z jeho úst. Bolo to, to jediné, čo jej dávalo istotu, že srdce jej lásky a teda jej srdce, ešte stále bije.

Vydýchol a nadýchol sa. Tak živo. Valerie s nádejou ožila a utrela si slzavú tvár. Opuchnuté zbité oči nevládal celkom otvoriť, no bol nažive. Bol už podvečer, keď sa prebral. Celý deň s ním Valerie sedela na schodoch pred domom. Počas celého dňa sa žiaden zvedavec neprišiel ubezpečiť, či je Nathan skutočne mŕtvy.

„Valerie,“ povedal chrapľavým hlasom a pritom mierne odhalil krvou zaliate zuby.

„Som tu Nathan,“ prehovorila ticho k nemu a tichá malá slza z jej očí mu kvapla do tmavých vlasov.

„Smrť bolí,“ pošepol a pokúsil sa zodvihnúť ruku, aby ju pohladil. Neúspešne. Nevládal. Chytila mu bolesťou ochabnutú ruku a priložila si ju na líce.

„Nikdy ma neopusť prosím,“ zaplakala hlasnejšie a pobozkala ho, na krvou zašpinené čelo. Cez husté mihalnice sa mu preryla drobná slza.

„Nikdy,“ pošepol tak, aby to mohla počuť iba ona.

„Ľúbim ťa Nathan,“ povedala mu cez slzy a strach.

V tú noc spali obaja pred domom na schodoch. Všetci ostatní sedeli dnu, pozorovali ich spoza okien, no nepomohli. A Valerie v tú noc ďakovala Bohu, že je august.

Ráno sa však našla na posteli. Zdesená a dezorientovaná sa pokúšala vstať, no bolesťou priviazaná k lôžku nevládala napnúť svalstvo na bruchu a hrudi. Neliečená zlomenina rebra opäť bolela. V izbe bola sama, no krikom si privolala spoločnosť. Rehoľná sestra v okamihu pribehla, pripravená splniť akékoľvek jej želanie.

„Kde je Nathan?!“ spýtala sa prísne, so zvýšeným hlasom. Rehoľná sestra cúvla o krok dozadu.

„Je pri ňom lekár. Vo vedľajšej izbe,“ placho odpovedala.

„Prosím, chcem byť s ním,“ orodovala za seba, za neho, i za ich obojstrannú potrebu byť si stále na dosah. Rehoľná sestra Valerie vyhovela. Pomohla jej postaviť sa a horko- ťažko sa premiestniť na posteľ do vedľajšej izby. Nathan spal, keď ho lekár vyšetroval. Valerie pripadal dokonalo. Ležiac na lôžku iba necelý meter od neho, pozorovala jeho pomalé, no pravidelné dýchanie. Sledovala a skúmala hĺbku jeho poranení na hlave. Do žily mu tiekla darovaná krv z transfúzneho vrecka, pretože stratil obrovské a až životu nebezpečné množstvo svojej vlastnej. Bála sa o neho a modlila sa, aby sa čo najskôr prebral. Skôr, ako zaspí ona.

Pripadala mu úžasná, keď spí. Hlavou otočenou smerom k nej, uväznenou v nepríjemnom, pohyb obmedzujúcom nemocničnom golieri, mu behalo tisíc spomienok na to, ako ju videl spať. Pousmial sa nad každou, tou úžasnou predstavou. Ľúbil ju a nechcel nikdy prestať. Dýchala pomerne dosť rýchlo a nepravidelne. Vraštila obočie a kývala hlavou zo strany na stranu.

„Prosím vás, rýchlo príďte,“ zvolal Nathan, najhlasnejšie, ako vládal. Rehoľná sestra, akoby stála za dverami, za pár sekúnd vošla do izby. Valerie zmátaná zlými snami sa hmýrila v posteli, akoby naznačovala boj. Bola vystrašená z incidentu zo včera. Rehoľná sestra ju pokojne prebudila a ona stále vydesená a spotená, splašene dýchala, schovaná celá pod paplónom, aj keď videla, že Nathan je už hore.

Vyliezla odtiaľ až po pár minútach regenerácie svojej psychiky. Bol to len sen. Bol to iba sen. Opakovala si stále v duchu, pri spomienke na prestrelené brucho jej milovaného.

„Bol to len sen,“ zopakoval nahlas Nathan a usmial sa na ňu.

„Dúfam, že len sen,“ povedala bez úsmevu, v tvári poznačená úzkosťou a zúfalstvom.

„Iba hlúpy sen láska,“ zopakoval jej znovu a prinútil ju, opätovať mu jeho úsmev.

20.

Leto vrcholilo a nikde na okolo neboli už dlhé týždne žiadne stopy po vojne. Všetko sa vracalo do normálu. Autá, ktoré po ceste prechádzali, boli iba osobné a jediný hluk, ktorý existoval, bola detská radosť prejavovaná krikom a smiechom. Za domom, kde nikto nič z cesty nemohol vidieť, nafúkol pán Valsinar spolu s Nathanom pre deti veľký bazén, aby horúce letné dni mali o čosi radostnejšie. Valerie medzi časom prebrala úlohu gazdinej. Starala sa o chod domácnosti, o jedlo, o poriadok, no o výchove detí nemohla ani rozmýšľať. Každá jej prosba vychovávať deti, bola bez debaty zmietnutá zo stola. Stretávať sa s nimi ale mohla. Vzťah detí k nej sa vylepšil vďaka Suzie. S radosťou si vychutnávala teplé letné dni za domom v bazéne z deťmi pri hrách a zábave. Nathan nemohol byť šťastnejší. Spokojnosť mu priam vyžarovala z usmiatej tváre. Každý deň prerozprával minimálne hodinu s Valerie a videl na vlastné oči, ako sa jej stav výrazne zlepšil. Negatívne myšlienky vyhodila z hlavy, aj keď je svedomie jej nedalo pokoj a sem tam sa v noci prebudila na rovnaký strach naháňajúci a dych berúci sen s Nathanom. On bol vak stále pri nej. Stále ju podporoval a zlepšoval jej náladu. Ani na chvíľu sa počas všetkých tých dlhých dní nevzdialil na viac ako desať metrov. Od neobvyklých letmých dotykov to prerástlo k nežným objatiam a spontánnemu držaniu rúk kedykoľvek počas dňa. Jeden druhému dôverovali najviac a okrem lásky, ktorá nimi lomcovala, bol ich vzťah dôležitejší. Boli si navzájom súrodencami, rodičmi aj priateľmi. Rozhodnutí jeden pre druhého urobiť kedykoľvek a čokoľvek za akýchkoľvek okolností. Ani jeden z nich to nepovedal nahlas a neprejavili to ani pred ostatnými, no ich pomaly sa vyvíjajúci  vzťah začínal naberať rýchly spád. Delili sa o maličkosti, chodili spolu všade a v noci zdieľali už dlhší čas rovnakú posteľ. Aj nezainteresovaným osobám došlo, že medzi nimi je viac než priateľstvo. A mohli to riešiť. Mohli sa o tom rozprávať. Mali obrovské množstvo času na špekulácie a domnienky. Nikto sa nemusel zrazu zaujímať o strach o svoj život. Nikto nemusel riešiť, kam sa pred kým schovať. Začínal to byť dokonalý život v dokonalej spoločnosti. Už ani príroda okolo nevyzerala byť poznačená vojnou. Znova začínali ožívať rádiové stanice a televízne kanály vysielali základné správy z Británie. Podľa reportérov bol na tom najhoršie sever. Vojaci prechádzali krajinou ako mor a ničili, pustošili všetko, čo im prišlo pod ruku. Nikto si nedokázal vysvetliť, ako môže byť niekto tak sebecký a pripraviť o zázemie, o domov a vo väčšine prípadov aj o život, celkom nevinných obyčajných ľudí, pokojne žijúcich vo svojich príbytkoch. Nikto by nebol čakal, že po roku už po vojne nebude ani chýru. Keď si Valerie spomenie na svoje pôsobiská, na svoje skúsenosti a nepríjemné zážitky, túži stále plakať. Nikoho nepoznala a každého si pamätala, akoby bol jej blízky. Stále, keď mala čistú myseľ si spomenula na každú tvár, ktorú videla. Na každú tvár a na každé oči, ktorým privierala ťažké viečka poznačené smrťou. Nechcela to späť. Chcela iba vedieť, čo je zo všetkými, ktorí prežili. Kde sú? Či prežili. Jeden z vojakov, ktorých ošetrovala, proti nej zodvihol zbraň s úmyslom zabiť ju. Nebol by sa zľutoval a doráňané ruky, ktoré ošetrovala a o ktorých zlomeniny sa starala, by boli stlačili spúšť. Zachránil ju. Nathan, ktorému aj ona neraz pomohla z najhoršieho. A najdôležitejšou vecou, ktorú pre neho urobila bola, že mu pomohla nájsť samého seba a podstatu jeho ja. Zhodil uniformu a spolu s vlajkou jeho vlasti ju hodil do ohňa. Neľutoval to. Myslel na svoju rodinu a neraz sa pristihol pri slzách, keď myslel na svoj domov, no zakaždým sa pozbieral na nohy a šiel za svojím snom, ktorý stál zavše len pár krokov od neho.

„Ideš prosím ťa do obchodu? Zabudla som kúpiť cukor,“ poprosila Valerie Nathana predtým ako chcela napiecť palacinky. Neváhal, aj keď dovtedy nikdy v obchode nebol.

„Idem,“ odpovedal a v okamihu opustil dom. Obchod sa nachádzal neďaleko a preto mu cesta netrvala dlho. Nerátal však s tým, že malichernosť, ako je neanglický prízvuk, vyvolá v predavačovi taký amok. Nathan nebol Angličan a každý to spoznal. Nielen že nedostal cukor, no odišiel z obchodu po štyroch. Partia štyroch na mol opitých mužov mu dopomohli k odreninám po celom tele. Naspäť prišiel hlučne tlmočiac sa popri stene do kuchyne, zatiaľ čo mu krv stekala z mnohých rozseknutých rán na tvári. Valerie sa zhrozila a sama takmer odpadla od strachu. Avšak naučená pracovať v najbrutálnejších podmienkach si zachovala chladnú hlavu a aj keď bola ovládaná zvedavosťou a strachom, ošetrila mu nadobudnuté rany. Keď sa po chvíli spamätal, jediné čo potreboval, bola ona. Objal ju bez zbytočných komentárov a zotrval v jej náručí až dovtedy, kým ho poprosila, aby jej všetko vysvetlil. Sedel na stoličke zhrbený a ubolený, pozeral jej do očí a začal:

„Som cudzinec, ktorého národ zničil vašu krajinu. Nikdy sa tu neusadím. Nemôžem ísť ani do obchodu. Ja...,“ urobil dlhú a výraznú prestávku, akoby tým chcel niečo nepriamo naznačiť. No po chvíli odmlky opäť pokračoval.

„Mal by som odísť Valerie,“ povedal, alebo skôr zaplakal Nathan. Nechcel, no dal najavo svoje puto k Valerie. V tej danej chvíli si ani on sám nevedel predstaviť, ako by od nej odišiel. Ako by mohol kľudne žiť, keby nemal istotu, že je v bezpečí. Avšak neopúšťal sa dlho, aby ho Valerie nemusela ľutovať. Bol si istý svojou silou a hrdosťou a svoje pocity si radšej nechával pre seba. Strach o Valerie bol však silnejší. Nedokázal si ani na chvíľu predstaviť byť bez nej.

„Si blázon?!“ výrazne zvýšila hlas Valerie a tým ho vytrhla z negatívnych myšlienok o budúcnosti.

„Ty nikam nepôjdeš, aspoň bezo mňa nie,“ dokončila značne nahnevaná. Nathan v nej nechcel vyvolať negatívne pocity, no uvedomoval si, že svojou prítomnosťou na ňu a na celý dom pritiahne iba zbytočnú pozornosť a mnoho vecí to skomplikuje.

„Nie je výhodou mať doma človeka s dresom nepriateľa,“ skonštatoval a sklonil hlavu.
„Ak chceš ochrániť mňa aj všetkých ostatných, tak jedine som mnou. Nedovolím, aby si niekam šiel sám,“ hrdo a rozvážne vyhlásila Valerie a postavila sa do pozoru, akoby sa hlásila do vojenskej služby.

„Ak niekam pôjdem, ty nepôjdeš Valerie!“ zahlásil prísne Nathan a Valerie sa a malú chvíľu ocitla v rozpakoch, pretože nevedela ako to myslí. Sklonila hlavu a pokúšala sa prísť na to, prečo ju Nathan so sebou nechce. V rýchlosti prijala túto informáciu ako fakt, že o ňu, ako o ženu nemá záujem. Bez slova odkráčala z miestnosti značne urazená a ponížená, aj keď v skutočnosti nemala byť prečo. Jediné, čo Nathan chcel, je ochrániť všetkých v dome. Bol dosť inteligentný na to, aby vedel, že keď tie štyri psi vytriezvejú, okamžite rozhlásia všade do okolia, že sa v tomto dome nachádza nepriateľ. Nechcel si ani predstaviť, čo za opletačky a problémy by z toho ešte mohli byť.

Valerie sedela na parapete a veľkým oknom sledovala jasnú nočnú oblohu. Bola rada, že Nathan ešte nie je v izbe. Hanbila sa a bála, čo si o nej vôbec myslí. Mala pochybnosti o všetkom čo mali spoločné a nežné objatia a teplé dotyky rúk považovala len za hru. Neprávom sa cítila oklamaná. Nathan však pozbieral odvahu a vošiel k nej do izby.

„Nemyslel som to tak, ako si to pochopila,“ začal potichu šepkať do tmy. V izbe vládlo hrobové ticho.

„Chcem ťa ochrániť. Ako to môžem urobiť, keď som tvoj nepriateľ?“ položil jej rečnícku otázku, na ktorú nečakal odpoveď, no ona odpovedala.

„Nie si môj nepriateľ. Nikdy si nebol. Dal si mi sveter, keď som ho potrebovala a bola mi zima. Pomohol si mi utiecť. Nie si a nikdy si nebol mojim nepriateľom,“ priznala a obrátila sa k nemu tvárou, aj keď mu do nej nevidela. Podišiel bližšie a chytil ju za ruky.

„Mám silnú potrebu chrániť ťa. Nemôžem dovoliť, aby ťa niekto našiel so mnou,“ obraňoval sa a kládol medzi nich neviditeľnú bariéru. Pustila mu ruky a oni ako bez života padli k telu. Znova sa otočila k oknu a po líci jej stekala nepatrná slza. Nezavzlykala. Nechcela, aby vedel, že plače kvôli nemu. Sadol si na posteľ a zhlboka sa nadýchol.

„Som zbabelec a sebec. Mesiace v sebe schovávam pocity najväčšej a najúprimnejšej lásky k tebe. Nechcem ťa stratiť. Nechcem prísť aj o nádej, že si v poriadku,“ odhodlal sa a prekonal svoje ego. Prelomil ľady vo svojom vnútri a od hanby mu horela červená tvár. Cítil sa ako prváčik v škole.

Valerie sa plná prekvapenia otočila smerom k Nathanovi, ktorý sa vnáral do temnôt svojich dlaní, len aby nemusel okúsiť hanbu a odmietnutie, ktorého sa bál. Pristúpila k nemu bližšie a každý zreteľnejší zvuk jej krokov mu dodávali viac a viac nádeje, že odpoveď nebude negatívna. Tvár však z dlaní vynoril, až keď bola Valerie úplne blízko. Nezmohla sa na slová. Odpoveďou sa mu stali slzy, ktoré jej stekali po lícach a jemná dlaň, ktorá mu hladila doráňanú tvár. Nijaká situácia nebola tak úžasná, ako tá v ten večer a v tú hodinu. Nikomu z nich sa nechcelo zbytočne premýšľať. Obaja zrazu pochopili, čo navzájom pre seba znamenajú. Opreli si čelo o čelo a vychutnávali si moment absolútneho pokoja. Nathan zodvihol hlavu a zapozeral sa aj cez tmu na svoju lásku.

„Ľúbim ťa,“ ticho pošepol, no pritom tak hlasno, že tichá melódia jeho úprimného vyznania sa niesla celou miestnosťou. Alebo to Valerie len tak pripadalo, keď hľadala v tme lesk jeho mokrých očí. Hľadali seba, svoje oči, no jediné čo v tej chvíli našli, bol tichý ľahký bozk a v ňom čistú mladú nevinnú lásku.

19.

Suzine nočné mory pominuli, no vo Valeriných snoch sa objavovali čoraz častejšie a čoraz živšie. Každú noc sa jej sníval rovnaký sen. Kľačala uprostred davu ľudí. Nevedela čo sú to za ľudia, ani prečo tam stále stoja. Videla seba kľačiac pri Nathanovom prestrelenom tele. Slzy sa jej valili na jeho zakrvavený fľak na bruchu a kričala. Kričala a prosila o pomoc, no nikto ju nepočul. Každý sa radoval a jasal, kričal a tešil sa. Nevedela prečo. Videla iba jeho a seba a počula zvuky. Každú noc v priebehu dvoch týždňov sa budila a chodila sa do Nathanovej izby skontrolovať, či je v poriadku. Kiežby vedel, čo k nemu cíti. Kiežby sa odhodlala mu to povedať. Každú noc po nepeknom sne pri pohľade na pokojne spiaceho Nathana sa vracala spokojná do svojej postele a do rána sa modlila za zdravie jeho a všetkých v dome. Známky únavy a nepokojného spánku na nej zanechali badateľné znaky. Výrazné kruhy pod očami dokázala každé ráno zakryť mejkapom, no zničený výraz pri jej zamyslených myšlienkach Nathana privádzal do vnútorného napätia. Každý deň, keď ju videl takú utrápenú, sa jej mohol opýtať na dôvod jej nepokoja. No neurobil to.

Valerie si vzala do starostlivosti všetky deti a venovala sa im ako učiteľka, tak aj ako vychovávateľka. Učila ich to, čo vojna naučila ju. Byť ostražitý, v každom prípade opatrný a vždy pripravený na nečakaný útok. Vychovávala z nich uvedomelých mladých ľudí. Nevedela si ani predstaviť, ako dlho vojna ešte potrvá, preto považovala za povinnosť vychovať ich k pozornosti a opatrnosti. Nie však k strachu. Každý deň ich učila, ako sa nebáť a ako si ísť za svojim cieľom aj napriek nepriaznivej dobe. Učila ich k základným znalostiam zo základnej školy a pri ich každodennom pokroku vedela, že onedlho zo všetkých tých siedmych detí budú inteligentní mladí ľudia.

Deti to však brali inak. Aj keď ich po tom, čo videli nelákala hra, neustála výchova k poznaniu vojny ich nebavila. Považovali to za povinnosť vzdelávať sa, no sedem- osem ročné deti nefascinoval svet neprávosti a zloby. Každý deň dookola počúvať Valerie, permanentne so slzami v očiach, hovoriacu o nespravodlivosti, o boji, o smrti, toho sa deti pomaly začínali báť, skôr než by si z toho mali vziať príklad k poznaniu. Nijaké z tých malých, meter päťdesiat vysokých detí, okrem Suzie, našťastie nemalo možnosť okúsiť horkú chuť vojny, no Valerie a jej čierne myšlienky a nepríjemné sny doháňali priam k šialenstvu. Po dlhých dňoch uzavretá v dome, ale aj sama v sebe začínala podliehať paranoji. Šírila jej pesimizmus aj medzi deti a tým čoraz menej pútala ich pozornosť pri výuke.

„Valerie, čo to s tebou je?“ opýtal sa vydesene pán Valsinar hneď po tom, ako jedno malé dievčatko prišlo s plačom k nemu do izby obviňujúc Valerie z nevhodnej výučby. Bolo to s ňou čoraz horšie a neuvedomovala si to ona, no všetci okolo nej. Na otázku neodpovedala, iba potichu vstala a odkráčala do svojej izby, aby sa mohla znova pokojne vyplakať. Neničila ju samotná vojna. Ničili ju jej neustále pretrvávajúce pesimistické myšlienky o Nathanovi. To, čo by odporúčala sebe, vnucovala malým nezrelým deťom, ktorým takto detailné opisy jej skúseností z vojny, iba ubližovali. Upadala do čoraz väčšej psychózy a neodškriepiteľne potrebovala pomoc.

Nathana jej stav ničil, no nevedel čo sa jej odohráva v mysli. Celú noc nespal a túžil aspoň po krátkom rozhovore s ňou. A odhodlal sa. Vošiel k nej do izby, no vydesil sa z toho, čo videl. Sedela. Sedela a pozerala sa do okna. Kývala sa dopredu a dozadu, ako psychiatrickí pacienti, a nariekala. Pripadal si ako v zlom horore. Celú izbu pokrývala tma, iba malý svit mesiaca vytváral obrys jej postavy. Podišiel k nej, aj keď mal značný strach. Chytil ju za plece a zrazu, akoby všetko pominulo. Mal pocit, akoby z nej všetku zlú energiu vysával. Otočila sa k nemu a objala ho. Rozplakala sa s veľkým nárekom. Po pár minútach plaču na ramene človeka, ktorého najviac potrebovala sa upokojila a sadla si spolu s ním na posteľ. Rozprávala. A rozprávala do rána. A on s ňou ostal. Počúval ju so záujmom a s potešením, že jej to pomôže. Potrebovala všetko zlé zo seba dostať von. O zlom sne mu však nepovedala. Ale mala. To jediné jej spôsobovalo strach so spánku. Bála sa v noci zažmúriť oka, aby sa nemusela uprostred noci zobudiť so strachom v celom tele a preto len sedela na parapete okna a počítala hviezdy. Od tej noci, k nej Nathan chodil stále. Každý večer tak, ako ona chodila čakať jeho za ošetrovňu. Bol tam a bol tam pre ňu. Odhodlaný spraviť čokoľvek, čo ju spraví šťastnou. Neočakával a nechcel od nej nič. Nepreciťoval tak ani lásku k nej. Iba tam chcel byť pre ňu a dostať ju z toho. A podarilo sa mu to. Spočiatku, prvé noci boli aj pre neho extrémne zložité, pretože spával sotva dve hodiny, aj to počas dňa, pretože celé noci trávil s ňou. Valerie dištancovali od detí, pretože vyzerala, akoby vstala z hrobu. Bola uzavretá v izbe, akoby bola infikovaná smrteľnou chorobou. Ani to na ňu nevplývalo pozitívne. Celé hodiny trávila premýšľaním a nárekmi. No on tu bol stále pre ňu. Držal ju v náručí bez slova aj niekoľko hodín, bez pocitu znudenia, či nezáujmu. Naopak. Užíval si chvíle, keď ju držal v náručí, pretože vedel, že to nemusí byť navždy. Sedeli na posteli a ona sa mu otvárala čoraz viac. Stal sa jej najlepším priateľom, bratom, otcom a láskou v jednom okamihu. Neustále jej šepkal do ucha: „Ochránim ťa, ochránim ťa,“ a ona v to verila a po dlhej dobe bdenia, konečne zaspala v jeho bezpečnom náručí, pod jeho ochrannými anjelskými krídlami s vierou, že práve on je jej anjel strážny. Spala dlho. A on bol stále s ňou. Stále ju držal najsilnejšie a najtesnejšie ako vedel. Posieval bozkami jej čelo a vlasy, pohládzal jej chrbát. Bol jej. Iba jej. Jej otrok, jej pán, jej milovník.

Spala pokojne a dlho. Už zabudla na ten príjemný pocit, keď bol vankúš jej priateľom a prikrývka jej kamarátkou. Zabudla na ten pocit, zaspávať v objatí Nathana. Po celú noc spala kľudne  nerušene, bez zlých snov a nočných môr. A aj keď sa zobudila skôr, ako si to Nathan všimol, nechala sa obdarúvať množstvom bozkov. V domnienke, že Nathan nevie, že je hore sa k nemu ešte väčšmi pritisla a pokojne ležala so zatvorenými očami a s miernym úsmevom na tvári pokojná a spokojná, zmierená s tým, že pokoj nájde iba u neho. Už nepociťovala úzkosť a strach a uvedomovala si, akú traumu spôsobila deťom pri opisoch jej nepríjemných zážitkov a bola si vedomá, že si musí napraviť renomé.

Vstala a obliekla sa do novej kože. Poprosila Nathana, aby si preniesol veci a pomohla mu preniesť posteľ do jej izby. Rozhodne vykročila o chodbe, no reakcia detí nebola taká, akú čakala. Počas jej neprítomnosti prebrali jej výučbu rehoľné sestry, ktoré si deti značne obľúbili. Suzie jediná prišla k Valerie so záujmom o to, čo sa jej stalo. Ostatné deti sa na ňu pozerali bez záujmu a bez vôle s ňou ďalej spolupracovať. Po rozhovore s pánom Valsinarom, Valerie pochopila, že už medzi deťmi nie je žiadaná a bude lepšie, ak si nájde iné záujmy. Poznačená vlastným osudom, vyšla z pracovne smutná a skleslá. Suzie bola jej jediným prianím za celých trinásť mesiacov a teraz sa s ňou nemá stretávať? Obetovala príliš veľa, aby sa toho vzdala.

„Prepáč mi to,“ povedala malej Suzie, kým jej sedela na kolenách.

„Prečo sa ospravedlňuješ?“ opýtalo sa na oplátku dievčatko. Ono nepovažovalo konanie Valerie za nesprávne. Aj ona toho trocha z pravej tváre vojny videla a pocítila na vlastnej koži, preto nepovažovala za chybu alebo zavinenie Valerine konanie.

„Nemala som sa správať tak sebecky. Myslela som iba na seba a na svoje problémy. Trápi ma veľmi veľa vecí. Tvoj otec. Ty. Osud nás všetkých...“

„Pst, prerušila ju Suzie s malým prštekom na jej perách, „nič si neurobila zle. Väčšina z tých detí nestihlo vidieť aká je vojna v skutočnosti. To čo si rozprávala ty, pre nich bolo ako hororové rozprávanie o niečom neskutočnom. Nevedia, že sa to skutočne stalo. Mysleli si, že si iba vymýšľaš, aby sa báli. Pokúšala som sa im to vysvetliť, no nie sú na ten fakt ešte pripravené.“

Valerie bola pokojnejšia, no stále nie úplne spokojná. Nechcela ich zmysly nabúrať tak, aby z nej mali strach. Podarilo sa jej niečo, čo si nepriala. Silno objala Suzie a pobozkala ju na čelo.

„Mám ťa rada maličká,“ povedala jej potichu.

„Ja teba tiež mami,“ odpovedala, vlepila jej veľkú pusu na líce a pomaly disciplinovane odkráčala k ostatným.

„Neskôr sa uvidíme,“ dodala ešte Valerie a s neopísateľným pocitom, ktorý v nej vyvolalo slovo mama, odišla k Nathanovi. Prekvapená a unesená z faktu, že pre Suzie plní úlohu jej vlastnej matky, Nathanovi rozprávala o všetkých jej pocitoch, ktoré sa v jej vnútri bili. Mala chuť plakať, skákať, kričať, bežať od samého nadšenia a plná lásky k malému stvoreniu menom Suzie Valsinarová. 

18.

Ako obaja predpokladali, ráno v tomto prípade nebolo múdrejšie večera. Pri raňajkách sa venovali všetkému, len nie sebe navzájom. Valerie bola stále unesená prítomnosťou Suzie a Nathan sa rozprával s ostatnými deťmi. Vládla medzi nimi mŕtva komunikácia. Jeden na druhého neustále mysleli a kde- tu sa na seba navzájom pozerali, no k slovu nebol odhodlaný nikto. Akoby jeden o druhom vedeli, čo sa im obom noc predtým odohrávalo v mysliach. Valerie svoj záujem zakrývala úspešne. Tak, že Nathan nepobadal ani len malý záujem z jej strany. No on sám to zakryť nedokázal. Červeň mu prechádzala lícami pri každom postrehnutom pohľade, ktorý na neho uprela. Chcel, no nevedel sa ovládať. Dokázal všetko. Bol silný a inteligentný. Muž ako má byť, no s obrovskou hrdosťou, ktorou prichádzal o všetky, eventuálne pekné momenty s Valerie.

Suzie sa slovami ťažko popisoval pocit, ktorý ju ovládal. Vo Valerinom náručí sa znova cítila jedinečná. Zvyčajný rituál s učebnicami a písankami, na ten deň nechala tak a rozradostená sa rozhodla celý deň počúvať Valerine zážitky a skúsenosti. A bol to pekný plán, kým sa všetko naraz nepokazilo. Obrnené vozidlá s veľkým rámusom zaparkovali pred kláštorom a Valerie jej nepríjemné spomienky prinútili panikáriť. V okamihu našla Nathana a navrhla rýchly odchod z kláštora. Tušila, že prítomnosť vojakov neveští nič dobré. Rehoľné sestry spolu s matkou predstavenou pokojne sedeli v kuchyni, ničím neznepokojené, presvedčené, že keď sa doteraz nikto nepokúsil napadnúť kláštor, tak teraz sa takisto nič nestane. Valerina zlá predtucha bola však pravdivá. Hlučné búchanie a neustále zvonenie na zvonček kláštora, prinútil aj rehoľné sestry s matkou predstavenou k panike. V rýchlosti zbalili do tašiek jedlo a vyviedli všetkých zadným východom vonku, z areálu kláštora. Potichu a čo najrýchlejšie sa osem detí, Valerie s Nathanom a štyri pomocníčky Boha, plazili popri hrubom múre, čo najďalej od znova začínajúceho a nikdy nekončiaceho pekla. Suzine oči však pokropili slzy, keď pár metrov za sebou videla ležať jej najlepšiu priateľku, malú černošku Shinu. Zasiahla ju guľka vojaka, ktorý si ich všimol. Nemohla zastaviť. Nemohla svoju kamarátku odniesť preč. Museli ujsť a neobzerať sa za seba. Museli sa schovať pred tými zvieratami. Vojakov sa striasli až v lese. Nathan sa hnal k neobývanej chatrči uprostred lesa, ktorá kedysi slúžila ako poľovnícka chatka. Nahnal do nej dvanásť ľudí. Okrem Shiny si zlá, krutá a nespravodlivá vojna vzala aj matku predstavenú, ktorá sa pri telíčku malej černošky zastavila. Bez výčitiek tých krutých sebcov, prišli o život dve ženy. Najmladšia a najstaršia. Suzie sedela v rohu skrčená a zlomená s očami plnými sĺz. Valerie jej nevedela pomôcť. Tak, ako to nedokázala ani pred trinástimi mesiacmi, keď im bombardovali dom. Prišla k nej a vzala ju do náručia s domnienkou, že to teraz bude to jediné vhodné riešenie a liek na jej zlomené srdiečko. Suzie sa úplne maličká vnorila do Valerinho láskyplného náručia a neprestajne plakala. Premýšľala nad všetkým, čo s malou Shinou zažila. Nad tým, ako sa spoznali a čo všetko sa o sebe dozvedeli. Koľko pre ňu urobila a čo pre ňu riskovala. Mihnutím oka bola jej priateľka preč. Odišla. Sama a opustená. Možno za svojimi rodičmi. Spomienka na jej nevládne telo prevŕtané guľkou zo zbrane toho zvieraťa, čo si vraví človek, jej nedala pokoj. Keby bola zastala a šla za ňou. Keby bola niečo urobila. Keby bola vtedy s ňou. Neprestajný prúd sĺz nie a nie utíchnuť. Držala ju osoba, ktorá jej chýbala viac, ako rok a opustil ju človek, ktorý s ňou celý ten rok strávil. V jeden deň má všetko, na druhý príde o značnú súčasť jej života. Matka predstavená, ktorá ju tak milovala a tak dobrosrdečne sa o ňu starala, tu nie je. Nestihla sa jej za to všetko ani poďakovať. Kam má strčiť hlavu, aby na to nemyslela? Kam sa má schovať, aby pred tým ušla? Čo má spraviť, aby to všetko už prestalo? Chcela tak veľa? Malé sedemročné dievčatko, ktorého život už nikdy nebude rovnaký stále sedelo v rohu izby. Tak ticho. Tak smutne. V náručí ženy, ktorá by pre jej šťastie urobila čokoľvek, no nevedela ako.

Hodiny sa vliekli ako slimák na suchu. Nathan sa v strachu o životy dvanástich ľudí, neodvážil opustiť chatrč, aby na seba nepútali zbytočnú pozornosť. Čo mohol robiť? Sedel vedľa Valerie a pokúšal sa akýmkoľvek spôsobom upokojiť neprestajne plačúcu Suzie. Obaja boli pri nej a sústredili sa na  bolesť v jej srdci, no smrť dvoch osôb, jej najbližších bola pre ňu nezvládnuteľná situácia. Rehoľné sestry ich odchod takisto poznačil a ostatných šesť detí tiež neostali pokojné. Avšak, nedalo sa nič urobiť. Nervózny Nathan obhrýzajúc si nechty sedel pri svojich dievčatách a sledoval pri tom obraz za oknom. Nič sa nedialo a preto sa naraz rozhodol všetkých zmobilizovať k odchodu, aj keď ho stále ovládal strach. Nemal plán, teda netušil kam pôjdu, no sedieť a smútiť mu pripadalo zbytočné vo chvíli, keď sa vojna opäť vrátila. Väčšina zo strachu ísť odmietala. U detí to bolo pochopiteľné, no rehoľné sestry s jeho návrhom tiež nesúhlasili. Silná, no stále smutná Suzie sa pozviechala a s rukou v tej Valerinej a stála prvá pred dverami. No po Nathanovom objasnení, už všetci pochopili, čo bude pre nich najlepšie a ustráchaní sa postavili za Suzie. Opatrne a pomaly sa vzďaľovali od chatrče, no sledovali každý podozrivý jav okolo nich. Našťastie, nič sa nestalo. Asi po dvoch kilometroch cesty sa im podarilo nájsť vlakovú stanicu. Potešení a v o niečo pozitívnejšej nálade si chceli kúpiť lístky. Nemali však za čo. Nikto žiadne peniaze nemal. Vedeli, že sa odtiaľto potrebujú dostať čo najskôr, no rovnako rýchlo, ako sa úsmev dostal do ich tvárí, tak rýchlo z nich aj vymizol.

„Ja toto miesto poznám,“ povedala Suzie „sme predsa doma.“

Valerie sa rozhliadla dookola a pokúsila sa zdemolovanému prostrediu prirovnať pôvodný stav. Rýchlo sa rozbehla za roh, odkiaľ videla supermarket, pred ktorým žobrala starenka s vnučkou. Vrátila sa s úsmevom a objala Suzie.

„Sme doma,“ zopakovala jej.  Nikto však nechápal. Nerozumeli tomu, že pred trinástimi mesiacmi tu Valerie a Suzie žili. Všetci smelo vykročili známym smerom do veľkého domu Valsinarovcov.  Dom bol opravený. Žiadna stopa po streľbe, či znak, žeby bol niekedy poznačený vojakmi. Zjavne bol obývaný. Suzie ostala nemo stáť, keď videla na dvore zaparkované otcove auto. Nevedela, či sa má tešiť, alebo má byť nahnevaná, že sa ju nepokúsil nájsť. Zmätená, no odhodlaná vošla dnu. Všade bolo ticho a ona sa začínala báť, že tu jej otec predsa len nebude. Opatrne a pomaly prechádzala po chodbe, ktorú dôverne poznala a ku ktorej sa jej viazali predovšetkým spomienky na naháňačky s Valerie. Vošla cez kuchyňu až do obývačky, kde v kresle videla sedieť známeho človeka bez pravej ruky. Sedel takmer chrbtom k nej, no rozpoznala ho. Zabudla na hnev a výčitky a rozbehla sa k nemu, potešená, že ho vidí. Očividne prekvapený a vyvedený z miery neveriac svojim vlastným očiam sa postavil a privinul si svoju dcéru najsilnejšie, ako to jednou rukou dokázal. Jeho tvár bola jasne poznačená vojnou. Zjazvené líca jej spočiatku naháňali hrôzu, no s vedomým, že je to jej otec, sa mu najlepším možným spôsobom venovala. Do priestrannej obývacej miestnosti pozvala ostatných jedenásť ľudí. Valerie pána veľmi dobre poznala a okamžite mu vďaka nadobudnutým schopnostiam z ošetrovní, správne ošetrila zranenie po strate ruky. Nepýtala sa na príčinu jeho trápenia, no dokázala si predstaviť akým spôsobom k nemu prišiel. Podľa čerstvosti rany, Valerie pochopila, že sa to stalo len pred pár hodinami.

Večer už prišiel rýchlo a každé dieťa spolu s rehoľnými sestrami dostalo izbu, aby sa mohli pokojne vyspať. Valerie s Nathanom ostali hore, aby sa mohli porozprávať so Suzinym otcom. Navzájom sa oboznámili s ich osudmi za posledný rok. Pán Theodor Valsinar prišiel domov hneď večer v deň nástupu vojny a svoj dom si pomaly opravil do pôvodného stavu. Žil tam tak, že o tom nikto nevedel. K stretu s ľuďmi prichádzal iba keď hľadal potraviny a odtiaľ mu ostali aj nepríjemné jazvy z bitiek o jedlo. No v ten istý deň, keď vojaci opäť zaútočili na kláštor, zaútočili aj na túto oblasť. A stačil jeden dobre mierený výstrel vojaka obďaleč a ostal nevládne ležať na chodníku svojho domu, avšak bez ruky. Zasiahla ho zbraň, ktorú sám navrhol a skonštruoval, ešte ako hlavný riaditeľ firmy na ich výrobu. Extra silná a veľká, špeciálne rýchlo navrhnutá guľka, ktorá ho za okamih pripravila o ruku. Stálo ho to veľa vnútornej aj vonkajšej sily, pozbierať sa z chodníka a na zranenie si priložiť uterák na zastavenie krvácania. Valerie ho s obdivom počúvala a z očí sa jej od ľútosti valili prúdy sĺz. Smutná a poznačená osudom jej nadriadeného, sa po dlhom rozhovore odhodlala ísť spať. Uprostred zaspávania sa však prebudila na hlasný krik so Suzinej izby. So zatvorenými očami kričala do tmy a prevaľovala sa v posteli. Valerie si nedokázala a nechcela predstaviť, čo sa jej mohlo snívať, no vyslobodila ju z tej nočnej mory a Suzie opäť spočinula v jej náručí. Nie celkom upokojená a zmierená so svojim životom, no vo Valerinom náručí. Na mieste, kde jedine sa cítila bezpečne. 

17.

Valerie bežali dni veľmi pomaly. Každý deň okupovala spolu s Nathanom iný dom. Zakaždým prežívali to isté. No na všetko sa zvyká. Vedela, že ešte pár domov a bude to považovať za normálne. Aj keď už všetko v jej živote bolo nenormálne. Vzťah s Nathanom utužila a zblížila sa s ním najviac, ako to kamarátstvo umožňovalo. Stále nebola celkom odhodlaná urobiť prvý krok a tak naďalej mlčala, tváriac sa ako jeho kamarátka. A on tiež prežíval muky v jej spoločnosti. Najprv sa musel naučiť sebakontrole, keď každý večer zaspával s ňou v náručí a neskôr sa musel ovládať aj pri jej len letmom dotyku. Cítil, akoby ním prešla neexistujúca energia za každým, keď sa naňho čo i len pozrela. Avšak, chvíle s ňou si nadovšetko vážil a bol vďačný za čokoľvek, keď mohol byť pri nej a vidieť ju kedykoľvek chcel.

V apríli, keď jar už naplno rozkvitala v celej svojej kráse, dorazili k obrovskej budove s majestátnym krížom na vrchole. Kláštor. Potešení a posmelení myšlienkou na bezpečie, nezaháľali a hneď zazvonili. Otvoriť prišla matka predstavená.

„Dobrý deň, prosím vás, chceli by sme tu pár dní prečkať. Hľadáme malé dievčatko a na ceste sme už veľmi dlho. Prosíme o jednu noc,“ prosila takmer na kolenách Valerie. Matka predstavená si nepríjemným a prísnym pohľadom prezerala neznáme postavy stojace pred jej kláštorom, no nakoniec jej dobrosrdečnosť nedovolila poslať ich preč. Unavená Valerie netušiac, že Suzie sa nachádza pár miestností od nej, sa uložila do postele a pokojne, bez akéhokoľvek strachu, alebo pochybnosti zaspala. Už nemala dôvod k strachu. Územie, kde kláštor ležal, už bolo úplne bez známok akéhokoľvek okupovania vojakmi a prostredie kláštora a prítomnosť Boha, nasiaknutá v každom kúsku múru okolo nej, jej dodával pocit bezpečia a chýbajúcu energiu. Pokojne sa odovzdávala do milých a príjemných rúk noci s neprekonateľne dobrým pocitom bezpečia.

Suzie večer trávila na parapete okna. Stále sa spamätávala zo šoku, ktorý zažila pri hľadaní potravín. Minula všetko. Dokopy 300 libier za pár kíl múky, dve kilá cukru a soli, pár balíkov cestovín, tucet konzerv s mäsom, pár balíčkov pudingu a niekoľko čokolád. Ceny rapídne stúpli a to, za čo by bežný človek pred viac ako rokom nakúpil plné auto potravín, si teraz mohli dovoliť jedlo sotva na mesiac. Bola rozčúlená a smutná. Chcela pomôcť, no krajina spamätávajúca sa po vojne je výrazne poznačená krízou a inými finančnými problémami. Čítala si knihu a premýšľala nad Valerie. Nedokázala na ňu zabudnúť. Nedokázala na ňu minútu nemyslieť. Prežívala peklo odohrávajúce sa v nej. Mala strach, že všetko, čo bolo sa znova vráti. Bála sa, aj keď prebývala v Božom chráme. Nedodávalo jej energiu toto posvätné miesto. Tušila, že to nekončiace zlo sa ešte vráti. A čím viac na to myslela, tým viac sa uzatvárala sama do seba. Bez ohľadu na Shinu, ktorá sa každým dňom cítila osamelejšia. Možno by sa v skutočnosti dokázala správať inak. Keby nebola žiadna vojna. Možno by nebola taká ustráchaná. Možno by sa Shine dokázala venovať viac. Možno by ju nikdy nespoznala. Čo priniesla vojna Suzie? Shinu. Milujúce rehoľné sestry a dobrosrdečnú matku predstavenú a pár iných detí. Čo jej vzala? Domov. Lásku. Rodičov, aj keď ich už dávno pred vojnou stratila. Zázemie. Budúcnosť. Valerie. Každou minútou, o ktorú bola staršia, vnímala podnety v okolia vážnejšie. Toto sedemročné dievča si dokázalo uvedomiť, čo za zlo dokáže vojna spôsobiť, čo dokáže a čo nedokáže. Kiežby nemala túto schopnosť vnímania. Kiežby nebola primúdra na svoj vek. Kiežby nemala „až“ sedem rokov.

Valerie sa zobudila veľmi neskoro. Na pravý obed. Slnko už bolo vysoko na oblohe a príjemne zohrievalo celú izbu. Zvyknutá na Nathanovu prítomnosť sa vydesila, keď ho v izbe nevidela. Až keď si uvedomila, na akom mieste sa nachádza, upokojila sa a znova sa odovzdala do rúk temného, mäkkého, teplého paplóna. Nie však nadlho. Po chvíli vstala a pomaly prechádzala po izbe a obdivovala dosť starý nábytok, pokrytý hrubým nánosom prachu. Odovzdávala sa teplým slnečným lúčom, rovnako ako Suzie na rovnakom mieste, štyri miestnosti o nej. Na malú chvíľu sa ich myšlienky spojili v jednu neuveriteľnú poklonu prírode a jej kráse, ktorú obe po dlhom čase mohli obdivovať. Valerie smelo vykročila smerom do kuchyne, túžiac, čo i len po suchom zvyšku chleba. Dostala viac, ako čakala. Naložili jej na tanier tri naberačky krupice. Pri stole sa stretla s Nathanom a spoločne si vychutnávali teplé raňajky. Suzie sa však nemohla vyhnúť bezprostrednému stretu s Valerie. Vošla do kuchyne. Valerie vedela o koho ide, no Suzie si akosi nedokázala spočiatku vyjasniť, kto je žena upierajúca na ňu zrak. Alebo iba nedokázala vyjadriť svoj pocit ničím iným, iba mlčaním. Valerie považovala dievčatko iba za vidinu, no s pár sekundovým opozdením si obe uvedomili, čo jedna pre druhú znamenjú. Valerie nechala na stole svoj tanier a bez ostychu sa rozbehla oproti Suzie. Zovrela ju v náručí a v okamihu mala pocit naplnenia. Radosti. V tej chvíli bola odhodlaná ku všetkému. Svoje drobné dievčatko opäť držala v náručí a nehodlala ho nikdy opustiť.

Bola to ona. Valerie. Suziným malým telom prešlo milión motýľov a od potešenia, čo vidí sa jej úsmev pohral s perami. Prvé chvíle v jej náručí považovala za čosi, čo sa nedeje. Nevedela sa sústrediť na ten silný stisk. Bolo vôbec možné takéto niečo? Pýtala sa sama seba zmätená, no potešená. Žena, ktorá jej mysli nedala za posledných trinásť mesiacov pokoj ani na jedinú sekundu, ju zrazu stískala v príjemnom objatí. Od samého šťastia sa rozplakala. Valerie jej malé guľaté slzy zotrela dlaňou a sama pár vyronila. Vnorila hlavu do jej dlhých plavých vlasov a privrela oči. Taká spokojná a naplnená nebola už neskutočne dlho. Nepremýšľala nad ničím, len nad tým útlym stvorením v jej náručí. Stále sa na ňu pozerala, aby sa presvedčila, že sa jej to nesníva. Po pár minútach dojemného privítania, Valerie zoznámila svoju Suzie s Nathanom. Bol rovnako užasnutý, ako Valerie, keď ju s rovnakým nadšením objímal.

„Tak ťa konečne spoznávam, mladá slečna,“ povedal jej a neskrýval radosť. Z jednej strany kvôli Suzie a z druhej strany kvôli Valerie. Tušil, že to budú jediné osoby, ktoré na svete má a bude mať.

„Aj ja ťa rada spoznávam,“ ticho zašepkala a doširoka sa usmiala.

„Moja princezná,“ dodala Valerie pevne ju stískajúc v náručí. Suzie tesne pritisnutá k Valerie, hrdo zoznamovala všetkých svojich kamarátov s jej najmilšou druhou mamičkou. Shina bola nadšená. Rozprávala im o svojej dlhej a nie vždy príjemnej ceste. Rozprávala im o svojich pocitoch a o slzách, ktoré vyronila kvôli Suzie. Nathan ju počúval s rovnakým nadšením, ako ostatných sedem detí. Rehoľné sestry stáli vo dverách a tvárili sa, že nepočúvajú, no pritom horeli zvedavosťou, čo sa ďaleko za múrmi kláštora dialo. Matka predstavená bola smutnejšia, ako pred ich príchodom, pretože vedela, že po tomto milom nájdení, Suzie z kláštora určite odíde. Nič si nepriala viac, ako to, aby ostala s ňou. Jej obľúbená Suzie.

Po dlhých rozpravách o Valeriných príhodách sa všetci pozde v noci rozhodli ísť do postele. Valerie samozrejme so Suzie a s Nathanom. Ten spal síce na zemi, no vôbec mu to nevadilo. Bol spokojný a šťastný už len z myšlienky, že jeho Valerie našla to, čo tak veľmi dlho chcela. Lebo čo chcela Valerie, to si prial aj on. A ona bola naozaj najšťastnejšia. V náručí držala svoje druhé ja a vedela, že ich už nikto nikdy nerozdelí. Držala ju pevne, no nie tak, aby to bolo nepríjemné. Pozerala na zem do Nathanových očí poznačených tmavou miestnosťou, ktorú osvetľoval iba úzky mesiac v tvare písmena C a pekné jasné nebo plné hviezd. Plné hviezd, ktoré videla aj v jeho očiach. Usmiala sa na neho, rozhodnutá povedať mu všetko, čo k nemu cíti. Do rána je však ešte dlhá doba a vedela, že to, čo teraz považuje za správne, zajtra tak nebude. Len ležala, sledovala ho a pomaly zaspávala. On spať nedokázal. Jej pohľad mu zmenil pohľad na spánok. Načo spať, keď sa môžem pozerať na jej dokonalosť? Pýtal sa sám seba a hlavu si podoprel vtedy, keď ona posledný krát prižmúrila oči. Priblížil sa k posteli a prizeral sa dvom dievčatám, ktoré sa stali súčasťou jeho života. Chtiac, či nechtiac sa stal ich otrokom, ich pánom, ich milovníkom. Bol odhodlaný spraviť pre nich všetko, čo budú chcieť a potrebovať. Naraz chcel a veril v pokojný život niekde na okraji mesta, kde vojna už nikdy nepríde. Chcel a bol rozhodnutý povedať Valerie čo k nej cíti a byť už navždy s ňou. Vedel však, že zajtra ráno, toho nebude schopný a všetky plány a sny, ktoré mu práve behali v mysli sa skôr nesplnia, ako splnia. Úsmev mu zmrzol na tvári a tá jeho hrdosť, ktorá by nezniesla odmietnutie radšej ďalej mlčala sama v sebe. Uzavretá a tichá. Vrátil sa na matrac trocha ďalej od postele a zaspal. S nepríjemným, no o to silnejším pocitom zbabelosti a lásky.